Protiľudácky odboj na Slovensku vznikal ako reakcia na nárast a upevňovanie protičeskoslovenských a protidemokratických tendencií vládnucej HSĽS v autonómnom a samostatnom Slovensku. Od prvotných opozičných postojov proti ľudáckej vláde, ktoré vyvolalo nedobrovoľné zjednotenie neľavicových strán v HSĽS či nedemokratická voľba slovenského snemu, sa po vytvorení samostatného Slovenska kolaborujúceho s nacistickým Nemeckom postupne prechádzalo do otvorenejších foriem odporu. Ich vyústením bol vznik desiatok väčších či menších odbojových skupín rôzneho osobnostného zloženia, politického smerovania, nacionálneho pôvodu či náboženského založenia.
Občiansko-demokratický odboj reprezentovali najmä v hnutí odporu aktívni bývalí vládni agrárnici, doplnení menej početnými odbojármi z radov národných socialistov, živnostníkov a ostatných malých neľavicových neľudáckych strán. Ich cieľom bolo obnovenie Československa v jeho predmníchovských hraniciach, ale so zachovaním väčšej či menšej samosprávy Slovenska. Občiansko-demokratický odboj bol najpočetnejší, aj keď viac roztrieštený na množstvo odbojových skupín ako sociálno-demokratický či najorganizovanejší komunistický odboj. Najvýznamnejšími skupinami boli Obrana národa (vedúci J. Dřímal), skupina Jána Lichnera, Justícia (K. Koch), Demec (vedúci M. Zibrín, V. Velecký), Flóra (K. Viestová), skupina V. Šrobára, skupina J. Ursínyho a J. Lettricha. Spočiatku sa zameriavali najmä na organizovanie pomoci pri útekoch do exilu a na spravodajstvo pre zahraničný odboj. Od roku 1943 sa ich zameranie presúvalo k príprave ozbrojeného povstania či podpore partizánskeho hnutia. Na občiansko-demokratický odboj boli naviazaní a spolupracovali s ním aj viacerí poprední slovenskí národohospodári na čele s P. Zaťkom.
Sociálno-demokratický odboj bol najmenej organizačne vyhranený. Jeho prívržencov môžeme nájsť ako v samostatných sociálno-demokratických skupinách S. Mareša, D. Ertla a iných, tak aj v prevažne neľavicových odbojových organizáciách (Lichnerova skupina, Demec, Flóra, …) či napojených na komunistický odboj. Postupne sa však prevažne starší, menej politicky radikálni a výraznejšie pročeskoslovensky zameraní sociálno-demokratickí činitelia, dostávali do úzadia. Väčšina mladších a radikálnejších sociálnych demokratov bližšie spolupracovala a inklinovala ku KSS.
Komunistický odboj bol najviac jednotný, organizačne hierarchizovaný a značne aktívny. Zároveň však z pohľadu snáh o dosiahnutie novej štátnej formy a nového režimu aj najmenej principiálny, politicko-mocensky značne oportunistický a pre ostatné skupiny odporu preto aj dlhodobo málo dôveryhodní. V období trvania nemecko-sovietskeho paktu o neútočení sa ilegálna komunistická strana orientovala na dosiahnutia tzv. Sovietskeho Slovenska. Po napadnutí ZSSR a po nadviazaní spolupráce čs. exilovej reprezentácie v Londýne so ZSSR sa v intenciách direktív z Moskvy táto vízia postupne nahradzovala ideou obnovenia už federalizovaného a ľavicovo reformovaného Československa. Dôraz kládla najmä na protirežimnú prokomunistickú propagandu a ozbrojený boj prostredníctvom partizánskeho hnutia. Vďaka neustálym vyšetrovaniam a perzekúcii komunistického hnutia sa darilo do polovice roku 1943 štátnym orgánom (najmä Ústredni štátnej bezpečnosti) odhaľovať a zatýkať prvé štyri ilegálne vedenia strany (J. Ďuriš, J. Osoha, Ľ. Benada; V. Škrabala, O. Klein-Krajňák, Š. Dubček, J. Lietavec) i stovky komunistických aktivistov.
Vojenský odboj tvoril, v zmysle jeho cieľov prispieť k porážke Nemecka, najdôležitejšiu súčasť odboja. Ale opozičný až odbojový vývoj v slovenskej armáde zaznamenával do roku 1943 značné ťažkosti. Slovenskí dôstojníci boli existenčne lepšie zabezpečení ako v predchádzajúcom režime. Odchodom mnohých českých dôstojníkov zo Slovenska sa im naskytol nebývalý kariérny rast. K tomu u mnohých pristúpil pocit vlastenectva k novovytvorenému štátu, ktorý bol umocnený najmä maďarským útokom v prvých dňoch jeho existencie a nárastom vplyvu armády v spoločnosti v nasledujúcich mesiacoch. Až postupne sa v slovenskej armáde vytvorila báza dôstojníkov spolupracujúcich s viacerými odbojovými skupinami ktorí napomáhali odboju najmä spravodajsky. Pred aktivizáciou vojenského odboja v roku 1943 resp. 1944 sa vyprofilovali najmä dve významnejšie vojenské odbojové skupiny – slovansky zameraná Victoire (plk. J. Hluchý, mjr. Š. Hanus, npor. M. Murtin, mjr. A. Korda, pplk. J. Tlach) a skupina dôstojníkov okolo J. Goliana (pplk. M. Ferjenčík, pplk. M. Vesel, pplk. D. Kišš-Kalina).
