V lete 1944 už situácia na Slovensku dozrievala k výraznejšej forme prejavu proti režimu. Prispievala k tomu nielen samotná aktivizácia odboja ovplyvnená nemeckými porážkami a približovaním sa frontu, ale aj prvé významnejšie vojenské zásahy spojencov na slovenské územie, najmä bombardovanie rafinérie Apollo a zimného prístavu v Bratislave 16. júna 1944.
Už do leta 1944 sa našli desiatky perzekvovaných osôb, utečencov z koncentračných a zajateckých táborov, vojakov či odporcov režimu, ktorí sa odchádzali skrývať a odbojovo organizovať do hôr. Ale až s pomocou sovietskych organizátorských skupín vysadených ukrajinským partizánskym štábom v Kyjeve v júli a auguste 1944 dochádza k enormnému vzrastu partizánskeho hnutia na Slovensku. Prvá 11 členná skupina P. A. Velička bola v noci z 25. na 26. júla 1944 vysadená pri Ružomberku a začiatkom augusta ju nasledovali skupiny L. Kalinu, E. Bielika, A. Jegorova, M. Sečanského a ďalších. Väčšina skupín bola vysadená na strednom Slovensku, ale tiež na východe štátu, kde v tej dobe už existovala početnejšia skupina Čapajeva. Väčšinu členov partizánskych skupín v lete 1944 tvorili sovietski vojaci, ktorí ušli z nemeckého zajatia a dostali sa do slovenských hôr. Pôsobili tu však aj slovenské partizánske skupiny a velitelia, predovšetkým V. Žingor a jeho skupina v Turci a Ľ. Kukorelli na východnom Slovensku. Do konca augusta 1944 sa v slovenských horách nachádzalo už niekoľko tisíc partizánov.
Partizánske hnutie v lete 1944 ovplyvňovalo odboj a prípravy povstania dvoma smermi. Jeho nespornými pozitívami bolo aktivizovanie a radikalizovanie opozičných nálad voči režimu a vyvolanie odbojovej prevratovej psychózy. Na druhej strane sa však pričinením niektorých partizánskych veliteľov stretávame na Slovensku aj s výraznejšími prejavmi hrdelného násilia voči civilnému, predovšetkým nemeckému obyvateľstvu. Za najzávažnejší prejav partizánskej svojvôle ešte pred povstaním možno považovať popravy minimálne sto príslušníkov nemeckej menšiny v Sklabini, vykonané poľným tribunálom partizánskej brigády P. A. Velička. K podobným protinemeckým represiám sa ale nechali pod vplyvom partizánov vyprovokovať aj vojaci martinskej posádky, ktorí pod vedením npor. Cyrila Kuchtu postrieľali pri pokuse o odzbrojenie nemeckú vojenskú a diplomatickú skupinu pplk. Otta. Od 21. augusta 1944 do vypuknutia povstania partizáni, vedení predovšetkým sovietskymi veliteľmi, pretavili svoj radikalizmus a prílišnú revolučnosť do obsadenia Sklabine, Ružomberka (26. augusta), Liptovského Mikuláša (28. augusta), nepremysleného zatarasenia železničných tunelov v Turci či zatýkania ľudáckych prominentov v Brezne (27. augusta). Všetky tieto aktivity kolidovali zo záujmami SNR a Vojenského ústredia. Ich prvoradým cieľom bolo nerušené dokončenie príprav povstania. Sovietski partizánski velitelia tieto požiadavky neakceptovali, lebo mali vlastné inštrukcie z Kyjeva pre vyvolanie rozvratu v širšom tyle nemeckej obrany. Svojimi diverznými akciami však urýchlili rozhodnutie nemeckého velenie o pacifikácii Slovenska.
Od druhej polovice júla 1944 sa stáva prioritnou úlohou SNR a Vojenského ústredia dosiahnutie koordinácie s Červenou armádou. Bez jej pomoci nemalo povstanie nádej na vojenský úspech. Po dvoch zaváhaniach sa napokon 4. augusta 1944 podarilo vyslať na sovietsku stranu lietadlo pilotované mjr. M. Lisickým so zástupcami SNR (vedúci KSS K. Šmidke) a armády (M. Ferjenčík). Lietadlo poskytol minister obrany F. Čatloš za protihodnotu prísľubu vedenia KSS, že v Moskve predložia jeho prevratový plán (počítal so zachovaním slovenskej samostatnosti) sovietskym predstaviteľom. Do vypuknutia povstania sa však nepodarilo dosiahnuť koordinácie pripravovaného povstania s aktivitami Červenej armády. Sovietske vedenie príliš nedôverovalo stupňu odbojového odhodlania a príprav k prevratu na Slovensku. Sovietske váhanie ovplyvnilo aj nekorešpondovanie povstaleckej akcie s vojenskými a politickými záujmami Sovietskeho zväzu.
