Vnútri povstaleckého územia, najmä v jeho centre v Banskej Bystrici, prebiehal dynamický politický vývoj a relatívne čulý spoločenský život. Najvyšším povstaleckým orgánom sa stala 1. septembra 1944 Slovenská národná rada, ktorá vznikla pribratím Vavra Šrobára a jeho prívržencov a predstaviteľov ďalších celoslovenských a regionálnych odbojových skupín k pôvodnej SNR. Stala sa najvyšším zákonodarným i vládnym orgánom povstania, pričom si k plneniu vládnych funkcií vytvorila ako svoj orgán Zbor povereníkov.
Na povstaleckom území sa ako prvá politická strana etablovala Komunistická strana Slovenska (KSS). Dominancia a aktivita komunistov v ľavicovom spektre odboja sa prejavila v zlúčení sa sociálnych demokratov s komunistami na platforme KSS. Zjednocovací zjazd, ktorý sa konal 17. septembra 1944, prijal na záver rezolúciu s politickým programom KSS, ktorému dominovali otázky socializácie a rovnoprávneho postavenia Slovákov v obnovenom Československu. Po zjednotení strán sa 15. októbra 1944 v Podbrezovej uskutočnila tiež Konferencia závodných výborov, na ktorej sa zlúčili odborové organizácie oboch strán.
Zjednocovací proces v ľavicovom tábore vyvolal obdobné tendencie aj u predstaviteľov občiansko-demokratických skupín, ktoré mali záujem na vytvorení konkurencieschopnej alternatívy voči KSS. Urýchlené prípravy vyústili už 17. septembra 1944 do vydávanie vlastného tlačového orgánu pomenovaného Čas. Dobiehal sa tak náskok komunistov, ktorí od prvých dní legálneho pôsobenia disponovali denníkom Pravda a vykonávali značnú politickú aktivitu. Program demokratov, ktorý sa formuloval iba postupne, bol založený na ideách humanity, masarykovskej demokracie, nacionalizmu a slavianofilstva.
SNP znovu nastolilo aj otázku štátoprávneho postavenia Slovenska v obnovenej ČSR. Na povstaleckom území fakticky vznikol samostatný štát, ktorému chýbalo iba medzinárodné uznanie. O jeho dosiahnutie sa však neusiloval, keďže SNR uznávalo exilovú československú vládu ako medzinárodného predstaviteľa československého odboja. Spory medzi vedením slovenského odboja a exilovou československou vládou vznikli až potom, čo londýnsky exil vyslal na Slovensko svojho delegáta ministra Františka Němca, ktorý mal ako zástupca exilovej vlády preberať do civilnej správy už Červenou armádou oslobodené územia bývalého Československa. SNR sa nechcela vzdať svojej moci na Slovensku a odovzdať ho opäť na milosť či nemilosť pražskému centralizmu. Odmietla preto tútorstvo Němcovej vládnej delegácie nad správou povstaleckého Slovenska a odsunula ju iba do pozície prostredníka medzi vládou a SNR, resp. medzi SNR a zahraničím, t. j. Sovietskym zväzom.
V povstaní sa riešili nielen politické a vojenské záležitosti. Rovnaká dôležitosť ako vojenská či politická sféra bola v povstaní pripisovaná aj hospodárskej i sociálnej oblasti. Bolo sa treba postarať o plynulé financovanie miezd zamestnancov, výplatu dôchodkov, podpôr rodinám vojakov, zásobovanie obyvateľstva potravinami a základnými životnými potrebami či zabezpečiť ubytovanie a prácu pre utečencov z okupovaného územia. Pre celkový úspech SNP bolo potrebné zabezpečiť plynulé a bezproblémové zásobovanie všetkým nevyhnutným tovarom, predovšetkým potravinami. K tomu vhodne napomáhal aj už zabehnutý systém družstevných výkupných podnikov, ktorý prešiel do služieb SNR.
Dlhotrvajúca vojna, aktuálne boje priamo na slovenskom území a prílev utečencov z okupovaného územia nastoľovali potrebu intenzívne sa venovať aj sociálnej problematike. Miestne národné výbory spontánne a úspešne organizovali zbierky na podporu evakuantov, ranených vojakov a partizánov. Obyvatelia prispievali v rámci svojich možností – finančne, potravinami, šatstvom alebo inými potrebnými vecami. Na rozdiel od vojenskej sféry sa hospodársky a sociálne podarilo povstanie úspešne zabezpečiť a tomto smere fungoval povstalecký štát bez vážnejších problémov.
