V druhej polovici roku 1943, po vývoji na svetových frontoch a s nárastom opozičných tendencií v slovenskej spoločnosti, boli viacerí dôstojníci slovenskej armády pripravení a ochotní zapojiť sa do odboja. Po aktivizácii a začiatku zjednocovania politických skupín odboja sa do popredia dostáva problém vytvorenia centrálnej vojenskej odbojovej organizácie schopnej pripraviť prevrat po vojenskej stránke. Koncom marca 1944 prišla z exilového čs. MNO v Londýne inštrukcia, ktorá poverila prípravami povstania pplk. J. Goliana. Krátko na to získala J. Goliana pre spoluprácu aj SNR, ktorá sa snažila vytvoriť širšie vojenské vedenie. Pre nerozhodnosť či neochotu podriadiť sa Golianovi, sa však armádne velenie pripravovaného povstania – nazývané Vojenské ústredie – nakoniec sformovalo iba okolo Golianovej skupiny, ktorej členov tvorili prevažne iba jeho blízky spolupracovníci na Veliteľstve pozemného vojska v Banskej Bystrici (pplk. M. Ferjenčík, mjr. A. Cyprich, mjr. J. Nosko, mjr. J. Marko a stot. M. Polák).
Už od mája 1944 ilegálne Vojenské ústredie venovalo značnú pozornosť organizačným a materiálnym prípravám ozbrojeného celonárodného povstania s ťažiskom v operačnom priestore Zvolen – Banská Bystrica – Brezno nad Hronom. Budovali ilegálnu sieť veliteľských funkcií vo vojenských posádkach na celom Slovensku. V spolupráci s finančníkmi a národohospodármi vytvárali materiálne predpoklady ozbrojeného vystúpenia – sústreďovanie zásob potravín, liekov a vojenského materiálu pre potreby povstalcov.
V júli a v auguste 1944 usilovalo Vojenské ústredie sústrediť do operačného priestoru Zvolen – Banská Bystrica – Brezno nad Hronom početné ozbrojené jednotky. K zabezpečeniu tejto úlohy bola využitá aj evakuácia niektorých jednotiek z východného Slovenska. Prípravy povstania sa však oneskorovali ako vo vojenských jednotkách na západnom Slovensku, tak najmä u jednotiek Poľnej armády, ktoré sa nachádzali v priestore Duklianskeho a Lupkovského priesmyku.
