Nie všetci občania a politici v bývalom Československu boli ochotní zmieriť sa so stavom po zániku republiky. Mnohí sa rozhodli radšej emigrovať do štátov bojujúcich proti Nemecku a odtiaľ sa usilovali obnoviť čs. štát. Boli to predovšetkým českí a v menšej miere aj slovenskí dobrovoľníci odhodlaní bojovať proti nemeckému agresorovi v zahraničí, keďže domáce pomery im to neumožňovali. Z významnejších slovenských politikov sa ešte pred rozpadom Česko-Slovenska nachádzal v zahraničí napr. bývalý čs. premiér M. Hodža, čs. vyslanectvo v Paríži viedol Š. Osuský, vo Washingtone V. Hurban a vo Varšave J. Slávik. V prvých mesiacoch po vzniku Slovenského štátu odchádzajú do exilu tiež posledný predseda Slovenskej národnej strany J. Paulíny-Tóth, popredný komunistický predstaviteľ V. Clementis, sociálny demokrat J. Čaplovič, ba dokonca aj vedúci tlačového odboru slovenskej autonómnej vlády a Slovenskej tlačovej kancelárie ľudák P. Prídavok a mnohí ďalší. Z významnejších slovenských vojenských predstaviteľov odišiel do exilu jediný slovenský generál a stúpenec čs. idey R. Viest a tiež veliteľ slovenského letectva J. Ambruš.
Najväčšia časť politikov našla spočiatku azyl v Paríži. Vyslanec Š. Osuský už 15. marca 1939 rokoval s francúzskym ministerstvom zahraničných vecí o neuznaní okupácie Československa a 16. marca 1939 odmietol odovzdať legáciu nemeckému veľvyslancovi. Prvý organizoval zahraničný odboj na francúzskej pôde, viedol a sprostredkúval všetky rokovania a dohody medzi čs. odbojom v zahraničí a francúzskou stranou, pričom väčšinu z nich aj sám inicioval. Pre odpor francúzskych politikov voči osobe predmníchovského prezidenta Beneša sa mu však nepodarilo presadiť uznanie plnohodnotnej exilovej vlády, ale vznikol iba Československý národný výbor (ČSNV) na čele s lidovcom J. Šrámkom, kde bol zastúpený aj E. Beneš. Ten sa dostal na čelo zahraničného odboja až po páde Francúzska a presune odbojového centra do Londýna. Krátko po príchode čs. exilových reprezentantov do Veľkej Británie sa ČSNV rozhodol od 21. júla 1940 ustanoviť dočasné štátne zriadenie Československej republiky. Mal ho predstavovať exilový prezident, vláda a Štátna rada ako kvázi exilový parlament, tu však majúci skôr poradnú funkciu prezidenta. Plného uznania čs. vlády a jej exilového zriadenia Veľkou Britániou sa však dosiahlo až 18. júla 1941, krátko potom, čo tak urobil Nemeckom napadnutý Sovietsky zväz. Hlavným odbojovým cieľom E. Beneša a celého exilového čs. odboja sa stalo medzinárodnopolitické odčinenie Mníchovskej dohody – obnovenie čs. štátu v jeho pôvodných hraniciach. Vo Veľkej Británii sa E. Benešovi a jeho blízkym spolupracovníkom podarilo konkurujúceho a opozične ladeného Š. Osuského výrazne znechutiť a dostať na perifériu odbojovej akcie. Podobne bol E. Beneš úspešný aj pri eliminácií opozičnej akcie bývalého premiéra M. Hodžu. Ten stál v novembri 1939 v Paríži za vznikom Slovenskej národnej rady (SNR), ktorá sa prezentovala ako jediný oprávnený reprezentant odbojového Slovenska pred demokratickými západnými veľmocami.
Slovensko v centrálnych čs. odbojových orgánoch v Londýne reprezentovali najmä osobnosti blízke E. Benešovi – ministri J. Slávik (vnútro) a R. Viest (štátny minister Ministerstva národnej obrany), neskôr aj sociálny demokrat J. Bečko (sociálna starostlivosť a zdravotníctvo); a agrárnik J. Lichner (poľnohospodárstvo), ktorý ušiel do exilu v roku 1940.
