gen. Július Nosko (08. 06. 1907 Tisovec – 05. 09. 1986 Praha)
“V čarovnom úseku Slovenského rudohoria učupené v údolí Rimavy leží mestečko Tisovec, kde som sa 8. júna 1907 narodil,” týmito slovami začínal svoj životopis gen. Július Nosko. Pochádzal z početnej poľnohospodárskej rodiny v kraji kde sa ťažko žilo a tvrdo pracovalo. V rokoch 1922-1926 navštevoval Vyššiu hospodársku školu s maturitou v Košiciach, kde zmaturoval s vyznamenaním, čo mu dávalo predpoklad pokračovať v štúdiu na vysokej poľnohospodárskej škole. Keďže od rodičov nemohol žiadať ďalšie finančné prostriedky, to v podstate rozhodlo, že pokračoval v štúdiu na Vojenskej akadémii v Hraniciach. Pravidelne cvičil v Sokole, lyžoval a chodil na turistiku, čiže výcvik a pobyt v akadémii mu nerobili žiadne starosti, rovnako ako i štúdium. Dňa 29. júla 1928 bol slávnostne vyradený. V auguste 1928 bol Zjazd slovenského študentstva v B. Bystrici. Na túto udalosť gen. Nosko spomínal takto: “Po prvýkrát som sa stretával i s B. Bystricou. Urobila na mňa čarovný dojem. Začal som ľutovať, že som šiel až do Klatov a že B. Bystrica nemá jazdeckú posádku. Bola to predtucha budúcich udalostí, alebo čaro, ktorým na mňa zapôsobila. Moja túha slúžiť v B. Bystrici a neočakávane splnila za desať rokov…”. Dňa 1. októbra 1928 nastúpil do aplikačnej školy jazdectva v Pardubiciach. V júli 1929 nastúpil na 4 roky do Jazdeckého pluku v Klatovoch. Jazdecký pluk 4 mal dve posádky, Klatovy a Dobřany. Dňa 30. septembra 1930 bol premiestnený do Dobřan, kde sa zoznámil so svojou manželkou Annou, s ktorou sa v roku 1936 oženil. Manželka ho ochotne nasledovala po všetkých jeho vojenských pôsobiskách. Pri odchode z Dobřan mal v hodnotení i toto: “Vo všetkom, slovom i písmom zdôrazňuje svoj slovenský pôvod a chýba mu snaha naučiť sa po česky.”
Dňa 28. októbra 1932 bol povýšený na nadporučíka. V roku 1933 bol preložený k 10. jazdeckému pluku ako veliteľ čaty 1. eskadróny v Berehove na Zakarpatskej Ukrajine, kde sa zoznámil s kpt. vet. M. Ferjenčíkom. Dňa 2. januára 1934 nastúpil ako frekventant do jazdeckej školy pri Vojenskom jazdeckom učilišti, ktorú ukončil ako najlepší poslucháč. Tu sa zoznámil s npor. del. Jánom Golianom. V tomto období prežíval veľmi ťažké obdobie v súkromnom živote, smrť 50-ročnej matky, 52-ročného otca a 24-ročnej sestry. Po ukončení školy odišiel naspäť k jednotke do Berehova, no 1. októbra 1935 bol pridelený k Vojenskému jazdeckému učilišťu ako veliteľ čaty pre školu dôstojníkov jazdectva v zálohe v Pardubiciach.
V Pardubiciach sa prejavili príznaky malárie, ktorou sa nakazil v Berehove. Vo februári 1936 bol veliteľom čaty jazdeckej eskadróny v Dečiciach a od 31. júla 1936 bol veliteľom čaty vo Vojenskej akadémii v Hraniciach, kde bol 28. októbra 1937 povýšený na kapitána jazdectva. Tam sa zoznámil s pplk.gšt. F. Čatlošom. Roky 1938 a 1939 znamenali v jeho vojenskom i osobnom živote veľké zmeny, ktoré spôsobili medzinárodné politické a vojenské udalosti. Dňa 28. marca 1938 bol pridelený k 2. oddeleniu hlavného štábu ako spravodajský dôstojník samostatnej spravodajskej skupiny v Bratislave. Čiastočnú mobilizáciu na jar 1938 prežil v Bratislave. Po zapracovaní na ústredí, v máji 1938 odišiel do Banskej Bystrice. Výsledky jeho spravodajskej činnosti v priestore Levice-Šafárikovo po prijatí Mníchovského diktátu vyšli nazmar, čo Nosko niesol veľmi ťažko. Po vzniku Slovenského štátu (SŠ) 14.3.1939 svoje postavenie ako evanjelik, ktorý má za manželku Češku, nevidel priaznivo. Dňa 23. marca 1939 sa hlásil na novovytvorenom MNO v Bratislave do slovenskej armády. Bol menovaný prednostom 2. oddelenia VII. zboru v Banskej Bystrici. Po odchode českých dôstojníkov zo Slovenska sa prejavoval citeľný nedostatok dôstojníkov v slovenskej armáde, a preto na oddelení bol spočiatku sám. Po reorganizácii v slovenskej armáde sa stal kpt. Nosko prednostom spravodajského oddelenia 2. pešej divízie v Banskej Bystrici. Znovu sa tu stretáva s kpt. Golianom, kde sa dohodli, že v najhoršom prípade odídu do zahraničia. Po návrate z poľného ťaženia slovenskej armády proti Poľsku, napriek tomu, že jeho jednotka priamo do bojov nezasiahla, jeho názory na politiku Slovenskej republiky boli vyhranené. Už v tomto období sa zapájal do tvoriaceho sa odboja tým, že pomáhal českým dôstojníkom pri prechode hraníc a pri súpise vojenského materiálu sa snažil zatajiť čo najväčšie množstvo tohto materiálu. Od 15. februára 1940 bol poslucháčom Vysokej vojenskej školy v Bratislave ako stotník. Počiatkom októbra 1940 bol povýšený na majora jazdectva. V tom istom roku sa mu narodil syn Július. Veliteľom školy bol gen. Malár, prostredníctvom ktorého podával správy odbojovej skupine Flóra.
Po napadnutí ZSSR Nemeckom na východný front odchádza i mjr. Nosko, ako príslušník Rýchlej skupiny. Spomínal na bitku pri Lipovci, “kde nás sovietska armáda privítala tak, ako si votrelec zaslúži a naša jednotka, rýchla slovenská brigáda prakticky prestala existovať, hoci podľa vyjadrenia MNO mala nám vydržať až do konca vojny.”
Koncom roka 1941 sa Noskovcom narodila dcéra Nina.
Dňa 15. februára 1942 bol J. Nosko slávnostne vyradený. Následne bol vyslaný na stáž k 6.nemeckej poľnej armáde do Charkova. Od 1. júna 1942 sa mjr. Nosko stal prednostom výcvikového oddelenia na Veliteľstve pozemného vojska v Banskej Bystrici. V roku 1943 bol vyslaný na Ukrajinu ako náčelník štábu Zaisťovacej divízie. Na Ukrajinu letel z Trenčína, kde v tom čase bol mjr. Golian, od ktorého dostal príkazné inštrukcie, aby sa na Ukrajine nepridal k partizánom, ale vrátil sa na Slovensko, kde je potrebný. V novembri 1943 sa liečil v Piešťanoch, keďže bol uznaný chorým, aby sa skôr mohol vrátiť na Slovensko.
Dňa 1. januára 1944 bol preložený z Banskej Bystrice a menovaný zástupcom prednostu osobného oddelenia na MNO v Bratislave. Túto funkciu prijal až po presvedčovaní plk. gšt. Talským, že v nej môže byť užitočný. “Je to záujem odboja v slovenskej armáde, aby si túto funkciu prijal,” dôvodil Talský. Dňa 15.5.1944 sa Nosko vrátil do Banskej Bystrice, kde sa stal vedúcim osobného a operačného oddelenia na Vojenskom ústredí. V B. Bystrici už od januára 1944 bol pplk. gšt. J. Golian ako náčelník štábu na Veliteľstve pozemného vojska (VPV) a gen. Turanec ako veliteľ VPV a tiež i pplk. Ferjenčík.
Mjr. Nosko sa stal členom ilegálneho Vojenského ústredia SNR. Využívajúc všetky vojenské vedomosti pripravoval zapojenie slovenskej armády do povstania. Keď v máji 1944 odišli na východné Slovensko bojové jednotky a Vojenské ústredie bolo nútené organizovať budúcu povstaleckú armádu v trojuholníku Brezno – Banská Bystrica – Zvolen. V účinnej spolupráci s ilegálnou SNR boli na stredné Slovensko presunuté veľké materiálne zásoby.
Hneď v prvých dňoch povstania 4. septembra 1944 bol mjr. Nosko vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku a do príchodu gen. Viesta 7. októbra 1944 na Slovensko i zástupcom veliteľa. Keďže úlohy vyplývajúce z jeho funkcie si plnil svedomito, bol za túto činnosť Predsedníctvom SNR 28. októbra 1944 povýšený na plukovníka. V tom čase Vojenský súd v Bratislave ho za dezerciu odsúdil na trest smrti.
Po ústupe do hôr a prechode na partizánsky spôsob boja ustupoval cez Nízke Tatry, Slovenské rudohorie a spolu s Ferjenčíkom sa dostal až k rodnému Tisovcu. Tam sa pripojil k zvyšku skupiny Prvosienka, ktorá sa vytvorila z príslušníkov 2. taktickej skupiny. V januári prešiel s touto jednotkou front, dostal sa do Košíc a potom do Popradu na Veliteľstvo 1. čs. armádneho zboru. Gen. Svoboda na požiadanie SNR ho poveril vedením komisie na preverovanie dôstojníkov, ktorí prichádzali k zboru z oslobodených území. Po sústredení 2. čs. paradesantnej brigády v Kežmarku v marci 1945 sa stal zástupcom veliteľa brigády plk. Vladimíra Přikryla. V Kežmarku prevádzali intenzívny výcvik, aby sa s brigádou mohli zúčastniť bojov na Morave. Tento ich zámer pre nedostatok výzbroje a výstroja sa neuskutočnil. Prišiel vytúžený koniec vojny.
Po oslobodení bola z 2. čs. paradesantnej brigády utvorená 2. pešia divízia s oblasťou pre stredné Slovensko, ktorej bol prvým veliteľom. Jednotka popri svojich vojenských úlohách zabezpečovala i hospodárske úlohy pri obnove štátu. S platnosťou od 28. októbra 1946 bol povýšený plk. Nosko na brigádneho generála. V roku 1947 bola utvorená vojenská jednotka Teplice, ktorej veliteľom od 24. júla 1947 bol gen. Nosko. Pod jeho vedením boli na Slovensku zlikvidované banderovské bandy. Dňa 1. decembra 1947 bol preložený do Prahy na Vysokú školu válečnú ako náčelník oddelenia generálneho štábu. Od 1. augusta 1947 do 25. januára 1953 bol náčelníkom vševojskovej fakulty na Vysokom vojenskom učilišti a potom Vojenskej akadémii v Prahe.
Dňa 31. januára 1953 bol bez akýchkoľvek dôvodov prepustený z armády do zálohy bez akýchkoľvek náhrad.
Opäť sa vrátil k svojmu pôvodnému povolaniu poľnohospodára – zootechnika a ostal bývať v Dobřanoch. V roku 1966 bol rehabilitovaný. Od 1. júna 1968 do 30.4.1970 bol v činnej službe ako člen rehabilitačnej komisie pri MNO v Prahe. Dňa 1. mája 1970 bol preložený do zálohy.
Za účasť v boji proti fašizmu a celoživotné dielo boli gen. J. Noskovi udelené tieto vyznamenania: Rad SNP I.triedy, dva čs. vojenské kríže z roku 1939, Československá medaila za chrabrosť, Československá medaila za zásluhy, Za víťazstvo nad Nemeckom, Poľský vojnový kríž, Rad červenej zástavy, Rad červenej hviezdy, Vynikajúci pracovník poľnohospodárstva, Budovateľ socialistického poľnohospodárstva, Rad práce.
Zomrel 5. septembra 1986 v Prahe.
