plk. Ján Černek (21. 02. 1896 Turá Lúka – 20. 04. 1977 Turá Lúka) veliteľ 6. taktickej skupiny 1. ČSA na Slovensku
Pochádzal z myjavskej maloroľníckej rodiny. Od roku 1907 žil bez rodičov, ktorí emigrovali do USA a zanechali syna u dedinského mlynára netušiac, že už ho nikdy neuvidia. Po ukončení meštianskej školy, odišiel v roku 1911 Ján Černek do Viedne, kde sa vyučil za stolára a keď vypukla 1. svetová vojna, bol čerstvým absolventom tretieho ročníka priemyslovky.
Už v júli 1915 narukoval Ján Černek k bývalému 72. pešiemu pluku do Bratislavy a bol poslaný do školy v Trnave. Následne ho zaradili k 15. poľnému práporu a 15. 9. 1915 už putoval na východný front. V bojoch na východnom fronte prežil Černek jeden rok. Dňa 23. 9. 1916 padol pri Manajove do zajatia a prešiel viacerými ruskými zajateckými tábormi. V októbri 1917 vstúpil do formujúcich sa československých légií. V Žitomire, kde slúžil, sa rozhodol odísť spolu s ďalšími vojakmi a dôstojníkmi k čs. légiám vo Francúzsku. Z Murmanska sa preplávali loďou do Veľkej Británie a odtiaľ do francúzskeho prístavu Le Havre. Vo francúzskom meste Cognac bol zaradený do 21. pluku čs.légií, prvého, ktorý vznikol na francúzskom území. Ako veliteľ poločaty prešiel bojmi pri Terone, Vandy a Vousiers. Po vzniku samostatnej Československej republiky sa J.Černek s plukom vrátil do novej vlasti. Ani tu mu nebolo súdené oddychovať, lebo už po piatich dňoch v Prahe sa celý 21. pluk presunul do Tešínska, aby za niekoľko dní vytlačil poľskú armádu, ktorá ho okupovala.
V roku 1920 si J. Černek podal žiadosť o aktivizovanie v československej armáde. Do armády bol prijatý k 1. 1. 1920 v hodnosti poručíka. Počas služby vystriedal v československej armáde viacero miest. Od roku 1937 zastával pri pešom pluku 39 funkciu prednostu Oblastného úradu v Bratislave. Na západnom Slovensku ho zastihli aj predmníchovské udalosti a všeobecnej mobilizácie 23. 9. 1938 bol mobilizačným dôstojníkom v Pezinku. Mníchovský diktát z 29. 9. 1938, ktorým bolo Československo ponechané napospas nemeckej expanzii znamenal pre kpt. Černeka otras, lebo patril medzi tých, ktorí bojovali za vznik Československa. V marci 1939 bol J. Černek určený za veliteľa obrany ľavého brehu Dunaja v Bratislave a dostal sa do konfliktu s ľudáckymi prominentmi.
Po vzniku samostatnej ľudáckej Slovenskej republiky /14. 3. 1939/, bol kpt. Ján Černek prevelený z Bratislavy do Popradu a potom s 2. hraničiarskym práporom obsadil slovensko-maďarskú hranicu v priestore Revúca-Muráň. Tu bol po jedenástich rokoch čakania povýšený do hodnosti majora. So svojou jednotkou sa mjr. Černek zúčastnil aj poľského ťaženia v septembri 1939, ktorým sa začala 2. svetová vojna. Vrátil sa z Poľska bez toho, aby aktívne zasiahol do bojových operácií. Opäť nasledovalo niekoľko preložení k rôznym vojenským útvarom a 1. júna 1940 povýšenie do hodnosti podplukovníka. Keď dňa 22. 6. 1941 napadlo nacistické Nemecko Sovietsky zväz, Slovenská republika vstúpila do vojny po boku Nemcov. Pplk. Ján Černek vtedy velil 5. pešiemu pluku, ktorý bol začlenený do tzv. Rýchlej skupiny. Dňa 26. 6. 1941 prekročil so svojou jednotkou slovenské hranice pri Medzilaborciach a zapojil sa do bojov na východnom fronte. Za veliteľské úspechy v bojoch na rieke San bol síce slovenskou vládou vyznamenaný, no novembri 1941 odovzdal velenie pluku a odišiel na dovolenku na Slovensko, z ktorej sa už na východný front napriek naliehaniu nadriadených nevrátil. Ako náčelník Doplňovacieho okresného veliteľstva pôsobil v Nitre.
Vojenské ústredie Slovenskej národnej rady, ktoré pripravovalo od jari 1944 plány ozbrojeného vystúpenia Slovákov proti ľudáckemu režimu a Nemcom, dôverovalo pplk. Černekovi a určilo ho v plánoch povstania za veliteľa nitrianskej posádky. Nitrianska posádka mala zohrať dôležitú úlohu po vyhlásení povstania, kvôli polohe i kvôli tomu, že disponovala množstvom techniky, pohonných hmôt, zbraní a munície. Veliteľom posádky bol však mjr. J. Šmigovský, ktorý ostával verný ľudáckemu režimu. V deň vypuknutia povstania sa pplk. Černek, na rozkaz veliteľa Vojenského ústredia pplk. Jána Goliana snažil presvedčiť mjr. Šmigovského o nutnosti pripojiť sa k povstaniu, ale neuspel a bol zaistený. Z väzby ušiel tesne predtým ako ho mali vydať nemeckým okupačným jednotkám a podarilo sa mu pešo dostať do centra povstania Banskej Bystrice. Na Veliteľstve 1.československej armády na Slovensku mu dali nové rozkazy vystriedať pplk. Nočšáka vo velení 4.pešieho pluku Veliteľstva Obrannej oblasti 2, o čosi neskôr pplk. Černeka vymenoval gen. Ján Golian do funkcie veliteľa celej VOO 2. Od 9. 9. 1944, kedy došlo k reorganizácii celej 1. československej armády na Slovensku bol pplk. Černek veliteľom VI. taktickej skupiny. Podarilo sa mu stabilizovať front na jednom z najkratších severných prístupov k centru povstania – Banskej Bystrici cez Ružomberok a Donovaly, pričom boje sa sústredili predovšetkým na dominantu Ostrô, kótu 1062 a dobrou delostreleckou pozorovateľňou. Nemci na výšinu viackrát zaútočili, dvakrát ju získali, ale povstalci sa jej opäť zmocnili. Ostrô sa stalo symbolom húževnatej obrany. Za svoje veliteľské majstrovstvo bol pplk. Černek povýšený k 1. 10. 1944 do hodnosti plukovníka. Aj poslednú a neľahkú úlohu jednotky VI. taktickej skupiny pod velením plk. Černeka splnili. Až do ranných hodín 28. 10. 1944 urputne bránili prístup cez Donovaly do Starohorskej doliny, kadiaľ ustupovala do hôr hlavná časť povstalcov. Po ústupe do hôr, zorganizoval plk. Černek partizánsky oddiel, ktorý vytrvalo bojoval s Nemcami až do oslobodenia. Netušil, že oslobodenie nikomu z povstaleckých veliteľov neprinesie pokoj a uznanie.
Už v roku 1946 začala proti plk. Černekovi kampaň, ktorú viedol náčelník Obranného spravodajstva MNO gen. B. Reicin. Znôška krivých obvinení, ktoré plk. Černek vytrvalo vyvracal vyvrcholila skoro po nástupe komunistov k moci. Dňa 1. júla 1948 bol plk. Černek preložený do výslužby, v roku 1950 mu odňali vojenskú hodnosť a spolu s tým aj neúmerne znížený dôchodok, čo ho donútilo žiť v biednych podmienkach, bez prostriedkov na najnutnejšie veci . Ešte v roku 1956 bol zatknutý a väznený v Trenčíne, odsúdený ľudovým súdom na dva roky väzenia, no následne prepustený na základe rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave. Do konca svojho života potom pracoval manuálne ako tesár a pomocný robotník. Zomrel dňa 20. 4. 1977.
