Nemecké samopaly Maschinenpistole 38 a Maschinenpistole 40 patria asi medzi najznámejšie samopaly v histórii vôbec. Dodnes je pri tom pomerne neznámym faktom, že samopal MP 40 bol pod názvom Guľometná pištoľa Sch vz.41 aj vo výzbroji slovenskej a tým pádom aj povstaleckej armády. Pre nemeckú armádu a jej spojencov bolo počas 2. svetovej vojny vyrobených takmer milión samopalov MP 40. Nemecký vplyv v slovenskej armáde a skúsenosti z bojov na východnom fronte spôsobili záujem armády o tento druh zbrane. Na fronte sa absencia samopalov vo výzbroji riešila používaním koristných sovietskych samopalov PPD-40 a PPŠ-41. Komplexnejšie riešenie bolo realizované v roku 1942. V rámci tradičných väzieb sa slovenská armáda obrátila na Zbrojovku Brno, kde bolo objednaných tisíc samopalov ZK-383, ktoré boli do slovenskej armády zavedené pod označením Guľometná pištoľa ZB vz.42. Z objednaného množstva bolo napokon dodaných len 190 kusov a tak táto zbraň nezohrala vo výzbroji zásadnejšiu úlohu. V snahe doplniť výzbroj bol v roku 1943 testovaný a v počte dve tisíc kusov objednaný nemecký samopal MP 41. Realizácia objednávky sa omeškala a napokon posunula na december 1944. Po vypuknutí Slovenského národného povstania bola samozrejme z nemeckej strany stornovaná. Ako náhradu za nedodané samopaly ZK-383 ponúklo Nemecko samopaly talianske. V roku 1944 tak slovenská armáda objednala 800 samopalov Beretta Mod. 1938 a 1938/42. Do vypuknutia povstania boli dodané štyri stovky týchto kvalitných zbraní.
Najpočetnejším samopalom slovenskej armády sa počas vojny napokon stal MP 40. Od roku 1943 sa v rukách slovenských vojakov objavujú menšie počty samopalov MP 38 a MP 40. V rámci výzbrojného programu Eiche objednala v roku 1943 slovenská armáda dve tisíc samopalov MP 40, príslušenstvo a dva milióny nábojov. Pod názvom Guľometná pištoľa vz.41 mali byť používané ako zbrane veliteľov od družstva vyššie a ako osobné zbrane dôstojníkov. Patrili aj do výzbroje padákových strelcov – parašutistov slovenskej armády, aj každý slovenský tank mal pridelený jeden samopal MP 40. Počet samopalov dodaných slovenskej armáde do leta 1944 zďaleka nepokrýval plán. Okrem špecialistov – padákových strelcov, tankistov či spojárov bol skôr zbraňou veliteľov poddôstojníkov a dôstojníkov.
Po vypuknutí povstania sa približne polovica slovenských samopalov nachádzala na povstaleckom území a bola náležite využitá jednotkami 1. čs. armády na Slovensku. Nedostatočný počet a bojové straty boli do istej miery kompenzované dodávkami zbraní od spojencov. V rámci vzdušného mostu zo Sovietskeho zväzu bolo dodaných okolo dvoch tisíc samopalov, ako sovietskych PPŠ-41, tak aj koristných nemeckých MP 40. V rukách povstalcov sa ale objavili aj samopaly PPS-43. Sovietske samopaly boli aj vo výzbroji 2. čs. paradesantnej brigády. Americké dodávky výzbroje obsahovali aj 220 samopalov United Defence UD M42.
Múzeum Slovenského národného povstania má vo svojich zbierkach viacero samopalov MP 40. Niektoré z nich je možné vďaka značeniu identifikovať ako slovenské Guľometné pištole vz.41. Najcennejšie zbierkové predmety sú tie, ktoré majú svoj vlastný príbeh spojený s konkrétnou osobou. Do zbierok Múzea SNP sa v roku 1966 dostal darom samopal MP-40, ktorý počas svojej vojenskej služby používal Martin Kučera. M. Kučera slúžil v lete 1944 pri Spojovacom prápore 2 v rámci poľnej armády gen. A. Malára. Pri odzbrojovaní slovenských jednotiek nemeckým Wehrmachtom na konci augusta 1944 patril medzi tých vojakov, ktorí sa rozhodli prejsť na povstalecké územie. Počas Povstania pôsobil M. Kučera pri Kombinovanej spojovacej rote 2 v rámci II. taktickej skupiny. Tak ako mnohí povstalci aj on si svoju zbraň odniesol domov a tak sa podarilo zachrániť pre múzejné využitie ďalší autentický predmet z čias SNP. Cennými prírastkami Múzea SNP sú tiež fotografie a spomienky M. Kučeru „Rozpad dvoch divízii“ získané rovnako v roku 1966.
PhDr. Marian Uhrin, PhD.
