Základom výzbroje povstaleckej 1. čs. armády na Slovensku boli opakovacie pušky. Zbrane pochádzali zo skladov slovenskej armády, ktorá používala výzbroj československého, nemeckého a rakúsko-uhorského pôvodu. Okrem menšieho počtu starších zbraní systému Mannlicher to boli najmä opakovacie pušky vz.23 a vz.24 systému Mauser. Tieto zbrane poslúžili ako základ výzbroje armády a tvorili spolu s pištoľami vz.22 a vz.24 osobné zbrane vojakov slovenskej a povstaleckej armády.
Po 1. sv. vojne Československo zakúpilo linku na výrobu pušiek Mauser a tieto pušky sa postupne stali aj štandardnou zbraňou československého vojaka. Po viacerých úpravách pôvodnej pušky bol do armády zavedený vz.23 a následne definitívny vz.24. Pušky sa vyrábali v Zbrojovke Brno a pomerne hojne boli exportované do celého sveta. V 30. rokoch 20. storočia pristúpila československá armáda, v súvislosti s nástupom nacizmu, k modernizácii a zabezpečeniu armády pre prípad vojny s nacistickým Nemeckom. Výroba pušiek vz.24 sa zaviedla aj na Slovensku v Považskej Bystrici, kde bol postavený Závod II Zbrojovky Brno.
Po rozpade Československa a vzniku slovenskej armády, táto zdedila vybavenie svojej predchodkyne armády československej republiky. Počet pušiek vz.23 a vz.24 vo výzbroji slovenskej armády bol pomerne dostatočný, aj keď časť mobilizačnej potreby musel byť pokrytý staršími puškami systému Mannlicher. Postupom času, používaním a bojovým nasadením zbraní došlo nielen ku bojovým stratám, ale aj k technickému opotrebovaniu pušiek. Pušiek sa tak už v prvej polovici vojny nedostávalo a tento stav sa nepodarilo plne odstrániť. V prípade starších pušiek vz.23 bola snaha ich odsunúť na „druhú koľaj“ a vybaviť nimi jednotky Pracovného sboru Národnej obrany. Vzhľadom na nedostatok pušiek tento plán nebol realizovaný a oba vzory slúžili v rámci celej armády. Úbytok bol riešený nákupom menšieho množstva pušiek vz.24 v roku 1942 a najmä nákupom náhradných dielov od výrobcu Zbrojovky Brno, závod II Považská Bystrica. Okrem opráv pušiek vz.23 a vz.24 došlo aj k zavedeniu adaptácie pušky vz.24, ktorá následne umožnila používanie nemeckého puškového granátometu (Gewehr Granat Geräte) používaného v slovenskej armáde ako 3 cm puškový granátomet vz.41. V priebehu vojny tak najpočetnejšou a zároveň najpoužívanejšou zbraňou slovenskej armády vôbec ostávala opakovacia puška vz.24.
Po vypuknutí Slovenského národného povstania boli použité všetky dostupné pušky. Povstalci disponovali asi 40 tisícami pušiek vz.23 a vz.24, ktoré dopĺňali pušky dodané zo Sovietskeho zväzu pre partizánov a v rámci vzdušného mostu, pričom išlo najmä o koristné nemecké pušky Mauser K98k, len v menšej miere sovietske pušky Mosin. Tieto pušky boli aj vo výzbroji 2. čs. paradesantnej brigády prepravenej letecky na povstalecké územie. V priebehu povstania sa prejavil nedostatok ručných zbraní vrátane pušiek. Ručné zbrane museli v prospech bojových jednotiek odovzdať všetky tylové útvary. Výzbroj si mohli ponechať len jednotky s bojovými či výcvikovými úlohami. Napriek tomu na konci októbra 1944 ostávalo asi päť tisíc povstaleckých vojakov bez zbrane. Koniec októbra znamenal aj koniec povstaleckej armády. Časť zbraní si ponechali partizánske jednotky, časť skončila rôzne ukrytá, respektíve ako korisť nemeckých jednotiek. V roku 1973 našli lesníci nad obcou Nižná Boca pušku vz.24 vrastenú v strome. Strom bol spílený a dopravený do Múzea SNP. Múzejníci rozbehli v tlači pátranie po osudoch objavenej zbrane, podarilo sa však získať len časť príbehu. Objavenú pušku používal v roku 1944 neznámy povstalecký vojak. Po jeho zranení bola puška odložená medzi dva mladé stromy a vojak bol odsunutý na ošetrovňu. Na pušku sa zabudlo a postupne ju strom obrástol. Vďaka lesníkom sa však z pušky stal jeden z najznámejších exponátov Múzea Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici.
PhDr. Marian Uhrin, PhD.
