Akýmsi symbolom povstaleckého bojovníka, vojaka, či partizána sa za uplynulé desaťročia stal z rôznych dôvodov sovietsky samopal PPŠ-41. Pritom zďaleka nie každý povstalec mal ako svoju zbraň samopal, skôr naopak. Samopaly boli zbraňami veliteľov prípadne špecialistov. Navyše počty, vzdušným mostom zo Sovietskeho zväzu, dodaných samopalov neboli dostatočné. Základom výzbroje povstaleckej 1. čs. armády na Slovensku tak ostávala opakovacia puška.
Počas druhej svetovej vojny došlo k značnému rozšíreniu samopalov vo výzbroji takmer všetkých armád. V Sovietskom zväze začala v roku 1941 výroba legendárnych samopalov PPŠ-41 „Špagin“ (Pistolet pulemjot Špagina obrazca 1941 goda), konštruktéra Georgija Semjonoviča Špagina. Vo výzbroji bol v roku 1942 doplnený samopalom PPS-43 (Pistolet pulemjot Sudajeva obrazca 1943 goda) a do konca vojny bolo v ZSSR spolu vyrobených 6,5 milióna samopalov.
Samopaly sa objavili aj vo výzbroji slovenskej armády a to hlavne nemecké MP-40, zavedené do výzbroje ako Guľometná pištoľa vz.41. Podobne tomu bolo aj počas Slovenského národného povstania. Armáda používala najmä nemecké samopaly MP-40 a počas SNP boli povstalcom letecky dodávané aj sovietske a americké samopaly. Dodávky zbraní zo ZSSR obsahovali okrem PPŠ-41, aj samopaly PPS-43, ale tiež nemecké koristné samopaly MP-40 a MP-41. Počty samopalov dodaných letecky zo ZSSR sa v jednotlivých dokumentoch pohybujú od 900 do 2082, z toho bolo asi 360 nemeckých MP. Američania v dvoch dodávkach doviezli 220 samopalov United Defence M42 s príslušnou muníciou.
Podľa spomienok povstaleckých vojakov a partizánov môžeme ako subjektívne najpopulárnejší samopal označiť práve PPŠ-41, avšak preferovaný bol skôr nemecký MP-40. Dôvodom bolo najmä zásobovanie muníciou. Do sovietskych samopalov sa vozila munícia, 7,62 x 25 mm Tokarev, letecky v rámci vzdušného mostu a bola teda pomerne nedostatková. Pre nemecké samopaly boli v armádnych skladoch k dispozícii výrazne väčšie zásoby nábojov 9 x 19 mm Parabellum, ktoré boli vždy po ruke. Ďalšie samopaly z výzbroje povstaleckej armády, americké United Defance M42 a talianske Beretty, boli používané vo výrazne nižších počtoch a používali rovnaké náboje ako nemecké zbrane.
Samopaly boli v rámci 1. čs. armády na Slovensku prideľované poväčšine dôstojníkom, respektíve veliteľom rôt a čiat, prípadne veliteľom družstiev. VI. taktická skupina povstaleckej armády mala asi 150 samopalov. Jedna z jej jednotiek – VI/53. peší prápor mal vo svojej výzbroji okrem 14 samopalov MP-40 aj šesť samopalov PPŠ-41. Jeden z nich mal pridelený veliteľ VI/53. práporu kpt.tech.zbroj.let. Daniel Kunic.
Daniel Kunic (4. 11. 1911 Pukanec – 18.12.1991 Piešťany) pôsobil v rámci slovenskej armády v rôznych funkciách, najmä však v rámci Leteckého parku Vzdušných zbraní na letisku Mokraď. Tu zastával funkciu technického hospodára. Po vypuknutí SNP prevzal velenie na Mokradi a z personálu zostavil peší prápor, ktorý pod jeho velením zasiahol do obranných bojov. Po reorganizácii povstaleckej armády zasiahol, už ako VI/53. peší prápor „Lev“ do bojov na prístupoch od Ružomberka, kde do konca povstania úspešne bránil zverený úsek. Po skončení vojny sa kpt. D. Kunic opätovne stal príslušníkom československého letectva, kde pôsobil do svojho prepustenia z armády v roku 1957.
Múzeum Slovenského národného povstania získalo samopal PPŠ-41 do svojich zbierok v roku 1967 kúpou od Daniela Kunica. Zbraň výrobného čísla BM 3470 bola vyrobená v roku 1943 v závode Molot (Вятско-Полянского машиностроительного завод Молот) a na Slovensko dodaná v rámci vzdušného mostu. Samopal PPŠ-41 Daniela Kunica patrí svojím príbehom medzi najzaujímavejšie a najcennejšie zbierkové predmety Múzea Slovenského národného povstania.
PhDr. Marian Uhrin, PhD.
