Nový štátny útvar sa dostal plne do sféry vplyvu hitlerovského Nemecka, čo potvrdila i tzv. ochranná zmluva z 23. marca 1939. V nej sa Slovensko vzdalo značnej časti suverenity, za čo Nemecko prisľúbilo garantovať nedotknuteľnosť slovenského územia. Garancie však ostali len na papieri, keďže po tzv. Malej vojne s Maďarskom v dňoch 23. – 24. marca 1939 muselo Slovensko odstúpiť južnému susedovi 74 obcí s vyše 40-tisíc obyvateľmi.
Obmedzená suverenita Slovenska sa v zahraničnopolitickej oblasti podpísala pod pristúpenie k Paktu troch v novembri 1940, ale najmä účasťou na vojenských operáciách po boku nacistického Nemecka. V ťažení proti Poľsku bojovali tri slovenské divízie, za čo Slovensko získalo späť územia, ktoré v roku 1924, resp. 1938 pripadli Poľsku. Od júna 1941 asistovala slovenská armáda aj pri nemeckom ťažení proti Sovietskemu zväzu. Celkove prešlo východným frontom približne 100-tisíc slovenských vojakov a dôstojníkov. Posledné slovenské jednotky boli z východného frontu stiahnuté v marci 1944. Okrem vojny proti Poľsku a ZSSR, V. Tuka nediplomatickou cestou vyhlásil vojnu aj USA a Veľkej Británii. Letectvo USA začalo od júna 1944 bombardovať aj slovenské priemyselné podniky.
Podriadené postavenie Slovenskej republiky voči Nemecku sa prejavilo i dosadzovaním nemeckých poradcov (tzv. beráteri) na všetky slovenské ministerstvá a centrálne úrady, pričom sa tomuto opatreniu nevyhli ani generálny sekretariát HSĽS a hlavné veliteľstvo HG. Pod kontrolu Nemecka sa dohodou z januára 1940 dostali aj najdôležitejšie priemyselné podniky.
Slovenskú republiku postupne uznalo 27 štátov s výnimkou USA. Najintenzívnejšie kontakty udržiavala s Nemeckom, ďalej s Maďarskom (hoci tie poznačili teritoriálne spory), Rumunskom a Chorvátskom. Spolupráca s Talianskom sa obmedzila hlavne na ekonomickú oblasť kvôli jeho pomeru k Maďarsku. Čulé styky s Vatikánom však tiež neboli bezproblémové, najmä kvôli židovskej otázke.
